ako bratislava prichadza o milionarov (31.1.2003)
Niektori hovoria, ze rok 2002 bol symetricky. Ja si naopak myslim, ze taky bude az rok 2005, aj to iba ked bude zobrazeny klasickym sedemsegmentovym displejom. Naozaj sumerny ale bude az rok 8888, a to podla bodu aj dvoch osi (konkretne osa sumernosti a ciselna osa). Teraz aplauz, prosim, dakujem. Mno, takze tolko vtipny a miestami na predstavivost necakane narocny uvod na zahriatie, podme teraz k mensej rekapitulacii toho podstatneho, co sa vo svete stalo. (Cujte co co co, cujte sa sa sa, cujte co cujte sa v svete stalo - z tohto mam doteraz epilepticky zachvat.) V oblasti filmu vznikol skvostny Minority report, ktory bude podla vsetkeho prvym filmom mojej doteraz cisto hudobnej DVD zbierky (ked neratam to porno). Na druhom mieste u mna zamrzla taktiez uzasna Doba ladova, a to napriek tomu, ze v nej skutocne nehra Tom Cruise pod reziserskou taktovkou Stevena Spielberga. Ak ste doteraz este nevideli sablozubu vevericku, urcite si ju pozrite - podla mna by mala dostat Oscara za vedlajsiu ulohu (alebo aspon Oskartu). A mozno budete, podobne ako ja, nenapadne posmrkavat v jaskyni nad srdcervucimi spomienkami sympatickeho mamuta. Hlavne ak si film naozaj vychutnate - tym myslim ziadne kradnute a poskodene PC formaty, kde treba kazdu chvilu prepnut na nieco naozaj nutne, pripadne preskocit nieco naozaj nudne.
Co sa hudby tyka, mozem si dovolit vymenovat vsetko zaujimave, co v roku 2002 vzniklo - tych pat veci tolko miesta nezaberie. Ako prve zmienim nove CD Petra Gabriela Up, ktore sice zatial nemam, ale zato mam precitanych vela recenzii a hned z dalsej vyplaty po nom skocim (uz som spominal, ze kradnut sa nema?). Zvlastne je, ze vsetky nasledujuce diela su vo formate DVD, v com vidim nastupujuci trend. Ide o zaznamy koncertov Depeche Mode One night in Paris, dalej And all that could have been od Nine Inch Nails a napokon celkom vynimocny In the flesh live isteho Rogera Watersa. Ved viete, ten chlapik z Pink Floyd, co tam robil vacsinu roboty a potom v roku 1984 odisiel. A zostalo mi tu nieco, o com ste pravdepodobne este nepoculi. Ide o projekt Speed tribe, ktory sa vyznacuje jednak tym, ze ziskava rozne ocenenia typu “technologicky prinos” ci “sila, ty kokso”, a tiez tym, ze na Slovensku to asi nikto nepredava. Ved kto by u nas mohol mat zaujem o DVD, ktore nas zvlastnymi sposobmi spracovanymi obrazmi, sprevadzanymi hudbou od ludi z Front 242, ucinne vtahuje do atmosfery 24hodinovky v Le Mans, vsak? Mozete si ho ale, podobne ako ja, objednat priamo u zdroja, a dostanete tak DVD spolu s CD v jednej krabicke.
A napokon tu mam oblast interaktivnej zabavy. Kedze nie kazdy ma chut kvoli hodine hrania tyzden zapasit s precenovanym srotom, odbornikmi oznacovanym ako “PC”, instalovat nove ovladace, kupovat nove procesory a graficke karty, pretoze tie z minuleho tyzdna uz nestacia, neopatrne rozosielat vsetkym znamym virusy a mnohymi dalsimi sposobmi mrhat casom, ako najlepsiu moznost v klude si uzivat hernu zabavu vidim uz asi dva roky PlayStation 2. Programatori este nepovedali posledne slovo, co je vidiet na mnozstve stale kvalitnejsich a aj vizualne atraktivnejsich titulov, takze je naozaj z coho vyberat, a nasledujucich par rokov to bude iba lepsie. Skvela je tiez moznost vyskusat si ukazkove verzie hier, ktore su prilozene na disku oficialneho PS2 casopisu, ci kupit uspesne tituly, s odstupom casu vydane v zlacnenej platinovej edicii (nie, naozaj nie som prepojeny so Sony). Mozno sa vam tak otvoria aj nove herne svety - ved ja sam by som veru nepovedal, ze za hru roka vyhlasim Ratchet & Clank, cize vo svojej podstate plosinovku, kde treba skakat z jedneho miesta na druhe a pritom vselico zbierat. Lenze to by ste museli vidiet, priatelia. Hru takto nabitu originalnymi napadmi, nevidanymi zbranami, roznorodymi planetami a ulohami, skvelym humorom a ohromujucou grafikou i animaciami, absolutne ziadnymi technickymi problemami, tu si musi oblubit kazdy, kto je aspon trosku pri zmysloch. Mozete ju kupit aj za tri roky a stale bude taka dobra, ako je teraz, to mi verte. Na druhe miesto davam nerozhodne strielacku z vlastneho pohladu TimeSplitters 2 a vitaza v suboji dvoch novych rally hier, cize samozrejme WRC 2 Extreme, kde navyse mozete este do konca marca sutazit o najlepsi cas a vo finale o skutocny Ford Focus. Ja som to skusal, ale je to skor na zlost, pretoze zapojenych je vela snazivcov ktori neviem, ci robia okrem tohto aj nieco ine, a tak maju casy, o ktorych sa mne moze iba ak snivat. Naopak mi osobne nic moc nehovoria superuspesne hry GTA: Vice City ci The Getaway.
Co ma ale bavi este viac, ako hry ci filmy, to su - motokary! A to napriek tomu, ze maju pomerne nepriaznivy pomer cena/vykon. Zoberme si taku hru - zaplatite 2.500 a hrate ju povedzme 100 hodin (hovorim o dospelych hracoch na PlayStation 2, ktori si software kupuju len raz za cas a to po starostlivom vybere, takze ho potom aj adekvatne vyzmykaju, nie o pubertakoch s PC, ktori vec vyskusaju par minut a uz neukojene napaluju dalsiu). Alebo idete do kina na trojhodinovy film za stovku. Alebo na technoparty za extatickymi... moment, dal som uz na uvodnu stranku tu otazku “mate uz 18 rokov?” Nic, takze k tym motokaram. Zaplatite 150 penazi a vozite sa iba sedem minut! To je zhruba 35× drahsie ako kino, v porovnani s hrami to moze byt az 50× - v zavislosti od toho, ako dlho vam skutocne vydrzi a ci uz mate konzolu. Takze ked ideme na motokary, tak vacsinou iba na jednu jazdu, ale napokon odchadzame po stvrtej, pretoze sa s tym neda prestat a clovek ma stale pocit, ze to mohol zajazdit lepsie. Pocul som, ze v urcitom zmysle podobnu strategiu pouzivaju aj pravidelni navstevnici roznych pohostinnych zariadeni.
Pri nasej poslednej navsteve oblubenej motokarovej haly sa mi podarilo dosiahnut dve veci - jednak (skoro) splnit pozadovany casovy limit na pravo jazdit silnejsou masinou a prvykrat ju aj vyskusat, a taktiez to, ze mam dnes PN a mozem v pohode pisat tento sofistikovany clanok. Spominany cas, ktory treba dosiahnut, je pri sucasnej konfiguracii trate 35.50 sekundy. Pred druhou jazdou som nahodou videl inspirativnu mapku okruhu, na ktorej bola znazornena vraj idealna stopa. Nemusite sa hned usmievat, tam samozrejme nikto nebludi, ale ide o to, ako presne tie zakruty prechadzate, kedze kara ma tendenciu neustale presmykovat, cim stracate rychlost, ktora sa vdaka takmer nulovemu vykonu motora a mojej nepochybne vyrazne nenulovej hmotnosti tazko ziskava nazad. Vyskusal som teda namiesto doterajsieho nasilneho “stale plny plyn” novu techniku a bol zvedavy na cas: 35.52! Len dve stotiny! Uaaa... este dva listky si prosim, dakujem. Pocas dalsej jazdy som sa rozhodol otestovat dalsiu nelogicku vec, ktoru som videl na spominanej mapke, a to konkretne dost nepravdepodobny a tazko zrealizovatelny prejazd sikanou. Na prvy raz som to radsej preplaval trosku pomalsie, na druhy sa mi ale necakane minul talent a skoncil som bokom na stlpe, zlahka katapultovany mimo motokaru. Na zemi sa mi sice sedelo celkom dobre, ale ako spravny profesional som sa tym nedal odradit a zvysok som odjazdil v plnej sustredenosti, citil som, ze toto je ono, teraz je to dobre, teraz plnim uspesnu misiu. Cas? 35.53 sekundy. Nahodou to ale videl akysi zamestnanec a hodil mi na vystup z tlaciarne potvrdenie, aj ked som sa pod 35.50 nedostal, pravdupovediac. A to znamenalo, ze sa prvykrat poveziem na devatkonovej kare, yeah! Ludia, co vam mam hovorit - je to uzasne! Skoro mi to uz pripada ako dost vazna vec a chcel by som to vyskusat aj niekde vonku (nemyslim v beznej premavke, hoci to by tiez mohla byt sranda), a nie len na trati, ktora ma v priemere kazde dve sekundy prudku zakrutu (neprehanam, takto to vychadza). Jooj, mam odjakziva sklony k pretekaniu a toto je najblizsie, ako som sa k nemu zatial dostal...
Mensie nedorozumenie so stlpom mi taktne pripominala necakana bolest v lavej zadnej casti hrude, ktora sprevadzala vela nie celkom vynimocnych pohybov, ako napriklad dychanie, dvihanie piva a klucov zo zeme, ci lihanie si do postele (chronologicky). Dokonca sa mi to zdalo az take podozrive, ze som sa uz po piatich dnoch odhodlal k navsteve lekara. Ze nemam nic zlomene mi jednak spravilo radost, no na druhu stranu som sa citil trosku hlupo, ze pre nic za nic beham po doktoroch. Chcem este pripomenut, ze za doteraz zhruba 40 jazd som ani raz nemal havariu, ba ani som nikdy nedostal nekontrolovany smyk a podobne. A to som dokonca mal niekolkokrat aj nastartovany motor! ;-)
Ked uz sme pri rychlych kolesach (hoci tie na motokarach su rychle najma vdaka tomu, ze maju maly priemer), neda mi pri tejto vzacnej prilezitosti nepripomenut bliziaci sa start novej sezony najkrajsich a tiez najzaujimavejsich formuli na svete, teda samozrejme CART. Veru tak - trpke, prazdne a depresivne obdobie zimneho spanku sa chyli ku koncu. Po tom, co nas minuly rok do konkurencnej, uplne hlupej a cisto na ovaloch sa promenadujucej serie IRL opustili vyznamni dodavatelia motorov Honda a Toyota, rovnako ako zradcovia Michael Andretti, Dario Franchitti a dalsi, bol Chris Pook, sucasny sef serie ChampCars, ako sa tiez CART nazyvaju, postaveny pred tazku ulohu stabilizovania celeho serialu, hladania novych sponzorov, skompletovania minimalne 18 jazdcov a urcenia pravidiel hry. Vysledkom je, ze v sezone 2003 a 2004 budu mat vsetci rovnaky motor, a to Ford Cosworth XFE s mierne znizenym vykonom a maximalnymi otackami, a teda sucasne predlzenou zivotnostou, a od roku 2005 budu monoposty celkom nove, s ucastou viacerych svetovych automobiliek. Nemusite hned ohrnat nos, bolo nutne co najviac znizit vydaje timov, kym sa veci zase daju do poriadku, a toto bola asi jedina mozna cesta. Napriklad F1 budu skor ci neskor tiez musiet v oblasti financnych nakladov nieco radikalne spravit, inak ich buducnost nevyzera prave najcervenejsie. Vyhodou je, ze rovnaky motor umoznuje spolahlivo zakazat trakcnu kontrolu a ine drahe technicke vymozenosti, takze sa ChampCars so svojimi roznymi typmi trati stanu domenou skutocnych jazdcov, za ktorych nejazdi elektronika. A verte mi, ze napriklad prve nocne podujatie na letisku v Clevelande, rovnako ako europske zavody na nemeckej EuroSpeedway ci legendarnom anglickom Brands Hatch budu pre motoristickeho fanusika nepochybne skvelym zazitkom. Takze nezabudnite - zacineme uz 23. februara v uliciach mesta St. Petersburg (USA), kde sa uvidi, ako si stari mazaci Paul Tracy, Jimmy Vasser, Patrick Carpentier ci Adrian Fernandez poradia s naporom ambicioznych novacikov - vyskusajte EuroSport okolo osmej vecer. S mojimi oblubenymi CART to sice este pred par mesiacmi nevyzeralo prave najoptimistickejsie, ale teraz som presvedceny, ze to najlepsie este len pride - a ja pri tom urcite nebudem chybat.
V nasom hlavnom meste ale chybat budem, hoci presne neviem komu. Nikdy som sa netajil tym, ze Bratislavu neznasam. Pochadzam s Kysuc a dlho som sem nechcel ist, az sa to napokon rozhodlo skoro same od seba, ked som bol bez prace a tu sa ponukala zaujimava prilezitost. Druha vec ale je, ze ma moje zamestnanie naposledy bavilo na sluzobnych cestach v Berline pred dvoma rokmi, navyse tomu nerozumiem a vacsinu dni odchadzam domov s tym, ze mam nieco nedokoncene a netusim, co s tym budem robit dalej... Ked sa to takto dostatocne dlho opakuje, je to pomerne frustrujuce a clovek nema z prace ziadnu radost, co sa zrejme nemoze nepremietnut aj do zivota celkovo. Preto som ostrazito zavetril, ked sa objavili klebety o prepustani a o tom, ze firma z vlastnej iniciativy tych, s ktorymi sa rozluci, odmeni velmi peknym odstupnym nad ramec dikcie zakona, a prihlasil som sa dobrovolne. Inak by vsetko bolo fajn - som v skvelom kolektive (urcite najlepsom, aky som za tych 10 rokov zazil - napriklad na Urade prace bola banda neschopnych lenochov, ktorych jedinou iniciativou nad ramec pracovnej zmluvy bolo ohovaranie), vedenie sa sprava korektne a zachovali sa ku mne necakane ustretovo aj ked som bol svojho casu mierne problemovy zamestnanec, mali sme perfektny takzvany team building, spocivajuci napriklad v lozeni po stromoch ci stavani plti, pracovna doba a evidencia dochadzky je na urovni, nikto nesalie za par sukromnych mailov, a na vianocnej party sme dostali vonave sviecky. :-)
Nestastnou nahodou som sa stal majitelom bytu doma v Kysuckom Novom Meste, tak preco by som mal platit viac ako 4.000 nenazranym majitelom za jednu potentovanu izbu v Bratislave? Nikdy som nechapal tych, ktorym sa tu paci, prisudzoval som to tomu, ze asi prisli z uplneho blazinca, napriklad z Kosic. Pretoze ja uz mam fakt tohto ustavicneho hluku, mizantropickej hromadnej dopravy, letnych horucav a aprilovych zim, nesvojpravnych krasok aj s ich “ne” (keby aspon “ano”), ustavicneho vetra, cakania na zelenu a davov ludi v dopravnych zapchach, mam toho dost! Nepatrim sem, nikdy som sem nepatril, a ani som tu nenasiel nikoho, kto by na tom mohol nieco zmenit. A som tvrdohlavy, ked treba. Takze od prveho aprila som doma, obklopeny mojimi oblubenymi pohoriami, ved v Ziline a okoli nieco najdem, casu na to budem mat dost. A keby nahodou nie, analyzujem uz aj rozne ponuky do zahranicia, napriklad Prahu poznam a paci sa mi, tam by som vedel vydrzat. Rozhodnutie odist je sice mozno trosku riskantne, ale ide mi takpovediac o zivot. Okrem toho, o tyzden mam narodeniny, uz 30 rokov (strasne, ani sa mi verit nechce) - nie je teda pre mna az tak zavcasu klast si otazky ako “chcem tu zit?” alebo “chcem tu vychovavat deti?” Ani nahodou. Tak naco to este natahovat? S odstupom casu budem spominat “jaaj, tri a pol roka v Bratislave, vtedy som si kupil vysnivany syntak... strasne!” :-)
Asi nie som jediny, kto niekedy neodolal pokuseniu zavolat na cislo, prostrednictvom ktoreho sa da s troskou stastia a zdraveho rozumu dostat do znamej televiznej relacie “Milionar”. Na rozdiel od ostatnych som to ale skusal z cirej empatie voci ubohej a nepochybne hlboko stratovej spolocnosti, ktora tieto telefonaty prevadzkuje, a vobec nie kvoli chamtivej vidine seba sameho so sedem, prinajhorsom aspon sestmiestnou sumickou na ucte za necelu polhodinku usmievania sa v pohodlnom kresle pre hosta. Prvykrat sa mi ozvali, ked uz som program na urceny vikend mal, a to konkretne navstevu formuli CART v Nemecku, to bolo este v septembri 2001. Kazdy ma nejake priority, takze sa im nepodarilo ma zlakat na tych par korun a bez vahania som dal prednost najkrajsim autam na svete. A okrem toho, uz som predsa spominal, ze mne o nejake zbohatnutie nejde, ehm, kuc, kuc. Druhykrat sa na mna usmialo stastie v decembri 2002, avsak otazku na rok narodenia Hansa Christiana Andersena som trafil s presnostou plus minus 50 rokov, a tak som sa medzi desiatich najpresnejsich z 30 obvolavanych asi nedostal. Asi, pretoze som sa potom nachadzal casto mimo signalu a ako tak poznam moje stastie, tak na mna lahko mohlo vyplazovat jazyk, asi takto: c(-8 Avsak ani to ma nezlomilo, a uz v januari som bol po bravurnom tipe na akysi letopocet ohladom Banskej Bystrice a trinasteho storocia pozvany do studia. Mozno ste uz tiez niekde zaculi tu frazu, ze priatelov poznas v nudzi. Nie je to celkom pravda - skutocnych priatelov spoznas, ked hladas niekoho, kto s tebou pojde do Milionara. :-) Uz som chcel zobrat mojho maca Isbjorna - “do studia ste pozvali medveda Isbjorna” - strih na macika medzi divakmi... uzasne, ale napokon ma podporil kolega, a to dokonca aj bez takzvanej “predmilionarskej zmluvy”.
V jedno sobotnajsie rano sme teda nabehli do isteho nenapadneho klubu, ktory na prvy pohlad vobec nevyzeral na to, ze sa vnutri prave zhromazduje ta cast slovenskej inteligencie, ktora vie telefonovat. Usadili sme sa v prijemne stiesnenych pivnicnych priestoroch, mna onedlho zavolali na vyplnenie formulara, s ktorym som vdaka nedavno absolvovanym prijimacim pohovorom nemal ziadne problemy, hlavne ked gentlemansky zamlcim moju pohotovu reakciu “v Nemecku” na zakernu otazku “boli ste niekedy mimo Europy?”
Nataca sa naraz viac dielov, pricom v kazdom zo styroch studii je jeden klon moderatora Martina Nikodima... nie, pockat... nenataca sa naraz, ale postupne, v jeden den minimalne tri, pravdepodobne styri skupiny sutaziacich, takze vratane nedele je z toho material na cely mesiac. Najskor sme si ale isli v sprievode jednej skusenej tety pozriet studio, otestovat svoje rychle prsty a tiez vyskusat choreografiu prichodu do kresla a nalozenia na nositka prvej pomoci. Prekvapilo ma, aky je ten priestor v skutocnosti maly a taky... skoro az obycajny. Jasne, svetla a to vsetko, ale v telke to potom aj tak vyzera ovela take... pompeznejsie. Naopak to, ze som mal tremu uz pocas tychto nevinnych pokusov, ma neprekvapilo vobec.
Kym prva skupina uz sutazila, pricom sme im my druhaci mierne zavideli, ze startuju z nuly, a tak maju prakticky zarucene aspon dve sance na kreslo (nemyslim elektricke za vrazdu, hoci... no nic), ja som potichu stracal zmysel pre humor a tak akosi som sa obcas uchylil k lacnemu pripominaniu si, ze to nic, este dnes budem u seba v izbe a bude to za mnou, pohoda, o nic nejde, hlavu mi neodtrhnu, ze, ved som sam spravil nieco pre to, aby som sa sem dostal, tak by bolo teraz hlupe utiect, takze klidek. Vlastne som sa citil podobne, ako v cakarni u zubara - sam som prisiel, lebo nieco chcem, ale aj tak by som bol v tejto chvili najradsej niekde inde. :-)
Nuz ale cas nadisiel a zrazu som sedel na svojom mieste a sledoval, ako sutaziaci z predchadzajucej skupiny pokracuje dalej zo svojich 35.000 koruniek. Zaujalo ma, ze svetla, celkove farebne ladenie studia sa pri prekroceni pat a stotisic meni - toto som si doma nikdy nevsimol. Rovnako bolo zvlastne, ze kedze moderator ani sutaziaci nesli do odposluchu, poculi sme ich pomerne slabo. Chcem tiez poznamenat prijemne zistenie, ze celkova atmosfera medzi nami bola cely cas nad ocakavanie dobra, vobec nebolo badat nejaku nevrazivost a vlastne sme tomu vyvolenemu priali co najlepsi vysledok a tesili za z jeho dalsieho postupu. Ked konecne vyletel, nastala obavana chvila - rychle prsty! Co o to, nemam strach zo svojej rychlosti, lenze tie prsty nie su celkom autonomne a potrebuju prikazy z vyssich miest, konkretne z mozgu, ktory som si nie celkom isty, ci som v ten den mal so sebou. Rozostrel “herecka spevak tenista hokejista” som nevyhral (o kolko, to sa dozviem az z vysielania, nepodarilo sa mi to precitat), a ked (ne)stastnejsi spoluhrac skoncil, ozval sa vesely ton, oznamujuci zaver sutaze. Veru, takto rychlo to cele skoncilo. Nechal som si cas na spamatanie sa a vecer som volal zase. Trikrat!
Tak, a toto je pravdepodobne posledny clanok pod hlavickou Substance242. Mam sice v plane dalej pisat, prezentovat zaujimave fotografie a o nejaky cas aj ukazky vlastnej hudobnej tvorby (napady su, rovnako aj niekolko novych textov, chce to len poriadne sa do toho pustit, co sa mi tu akosi zatial stale nepodarilo), ale to vsetko uz bude s celkom novym designom, pravdepodobne v kombinacii technologii XHTML, CSS, PHP a MySQL, ktore sa ale musim najskor poriadne naucit. Zarucujem vam, ze tu nikdy neuvidite animovane “na strankach sa pracuje” - to nikto pri zmysloch nepouziva. Ako vidite, stal som sa majitelom domeny machala.sk, a to konkretne hned v prvy den, kedy sa uvolnili registracie aj pre fyzicke osoby, teda 13. januara 2003. V dosledku toho si sice teraz moze ktokolvek na strankach sk-nic.sk pozriet moje meno, adresu i telefonne cislo, ale to je v poriadku - nemam co skryvat. A okrem toho, myslim si, ze nie je velmi daleko doba, kedy aj ako dosledok dalsieho boja proti terorizmu na Internete uz nebude anonymny nikto. Zatial vam dakujem za zaujem a dufam, ze vam moje najnovsimi technologiami neprespikovane stranky aspon zlahka sprijemnili chvilu. A kedze sa este urcite ozvem, nebudem sa ani srdcervuco lucit, pretoze - nieco konci, nieco zacina.
PS: Ked som bol maly, bol som namysleny. Ale teraz uz nemam chybu. ;-)